14.12.2013 22:09
Prinášame rozhovor s Annou Džurňákovou, v ženskom hokeji známou viac pod menom Džurky. Je rodáčkou z Huncoviec pri Kežmarku a v súčasnosti hráčkou ženského tímu HK Poprad. V minulosti bola dlhoročnou oporou a kapitánkou ženskej hokejovej reprezentácie. Je strelkyňou historicky prvého gólu Slovenska na Zimných olympijských hrách. V civilnom živote Anka vyštudovala učiteľstvo pre druhý stupeň ZŠ v kombinácii Slovenský jazyk - Telesná výchova a v súčasnosti je výbornou učiteľkou na Základnej škole v Huncovciach.
Ako by si zhodnotila doterajší priebeh ligy?
"Neodohrala som všetky zápasy, keďže po odchode zo Slovana Bratislava, kde bola centralizovaná príprava slovenskej ženskej reprezentácie, už u mňa hokej nie je na prvom mieste tak, ako kedysi a skôr dávam prednosť pracovným povinnostiam a rodine. Hokejové tréningy či zápasy sú už len spestrením môjho života, lebo keď človek niečo miluje, tak to nemôže len tak nechať. No a tiež máme v tíme mladé hráčky, ktorým sa treba venovať a odovzdávať im skúsenosti, takže to už robím viac menej pre ne. Môžem však povedať, že som bola zvyknutá na iné tempo a náročnosť zápasov ale hlavne na ich vyšší počet počas sezóny. Tento spôsob ligy, mať každý tretí víkend voľno, vyhovuje skôr hráčkam, ktoré hráme už len pre radosť, ale pre hráčky, ktoré sa chcú zlepšovať, či zdokonaľovať, je to málo! Nestačí mať 4 tréningy do týždňa, dievčatá potrebujú mať odohraných čo najviac zápasov, aby nabrali skúsenosti a viac si verili. Nechcem nikoho podceňovať, ale naša liga nemá takú úroveň akú by mala mať a ešte aj počet zápasov sa znižuje."
Čo by si vyzdvihla v doterajšom priebehu a čo by si zlepšila?
"Plusom doterajšieho priebehu ligy bolo nenáročnosť cestovania za súpermi, keďže sme cestovali len do Prešova a do Spišskej Novej Vsi, čo je z Popradu veľmi blízko. Tiež mi osobne vyhovovalo, že sme mali voľné víkendy, pre dôvody, ktoré som už uviedla.
Mínusov je však viac. Ako som už spomínala, najväčie mínus vidím v nízkom počte zápasov. Ďalej aj to, že pri neustálom strete s rovnakými súpermi chýba v zápasoch zápal a náboj, teda také zdravé súperenie medzi sebou. Keď sa človek stretne každý druhý týždeň s tým istým súperom, tak už to berie skôr ako priateľský zápas, než boj o body. Aj keď naša skupina bola náročná, odohrali sme kvalitné zápasy a každý sme hrali na maximum, takže kvalita tam určite bola veľmi vysoká. Ale aký lepší systém by sa dal hrať, keď v lige je čoraz menej a menej tímov? Ostatným nič neostáva, len súhlasiť s týmto systémom, lebo väčšina klubov nemá financie na to, aby cestovali dvakrát na druhý koniec republiky. To je však z iného súdku, a to z finančného, to my nevyriešime, môžeme sa len tešiť, že aspoň nejakú ligu môžeme hrať, preto to aj tak beriem - získať čo najviac aj z toho mála."
Ako sa Ti darí skĺbiť pracovné povinnosti so športom?
"Odkedy som sa vrátila z Bratislavy domov, dávam prednosť práci, preto sa už nezúčastňujem ani reprezentačných akcií. Bolo to vždy veľmi náročné skĺbiť tieto dve činnosti dokopy. Dievčatá, ktoré pracujú vedia, o čom hovorím. Človek nemôže robiť dve veci naraz poriadne, musí si vybrať len jednu. Na Slovane, sme to mali v práci vopred dohodnuté, ale teraz bolo priamo povedané, buď práca alebo hokej. Keďže hokej ma neživí, tak nič iné mi nezostáva, ako dať prednosť práci. Prvý rok bol náročnejší, začínala som v novej práci, teraz je to lepšie, už viem čo a ako.Tréningy máme veľmi neskoro, takže ich nie je problém stihnúť. Skôr cítim ako problém, že keď mám ísť na ľad po deviatej večer, tak to radšej dám prednosť spánku, aby som na druhý deň zvládla odučiť všetky hodiny. Je to ťažké skombinovať, hlavne, keď už človek nie je najmladší a potrebuje viac spánku a oddychu (haha)."
Vieme, že si učiteľkou na základnej škole. Môžeš nám povedať ako ťa vnímajú tvoji školáci?
"Som rada, že môžem robiť to, čo som vyštudovala, čiže odovzdávať skúsenosti mladším. Je to náročné povolanie a hlavne nedocenené, ale nič na svete mi nie je také cenné ako detský úsmev, smiech, tá spontánnosť a nadšenie mojich žiakov. Aj keď nie vždy je to ružové, lebo vedia dať aj zabrať :-). Ale vnímajú má ako niekoho, kto niečo dokázal a vidia vo mne nádej, že všetko sa dá, keď sa chce. Neustále sa pýtajú, ako sme hrali, dokonca chodia aj na naše domáce zápasy. Na telesnej výchove si vždy chcú zahrať so mnou. No proste sú veľmi zlatí, nedá sa to tak opísať, to by ste museli zažiť. Ale som rada, že ich môžem motivovať a hlavne pomôcť rozvíjať ich športový talent."
Máš bohaté skúsenosti z hokeja na reprezentačnej úrovni, bola si účastníčkou šiesich Majstrovstiev sveta, dvoch zimných univerziách a v neposeldnom rade Zimných olympíjskych hier. Ktoré podujatie bolo pre teba naj ?
"Najviac zo všetkých akcií mi utkvela v pamäti Svetová Zimná Univerziáda v Čínskom Harbine. Bolo to asi najviac emotívne, prvýkrát bol človek na takom veľkom podujatí a hlavne tá partia, ktorú sme tam vytvorili, bola úžasná, na to nikdy nezabudnem. Škoda, že nám tam ušlo tretie miesto, lebo to by bola čerešnička na torte za všetkým čo sme tam prežili."
Čo by si odkázala dievčatám, ktoré chcú začať s hokejom?
"Dievčatá, ktoré chcete začať s hokejom, zapamätajte si, nikdy nič nevzdávajte, bojujte až dokonca. Hlavne robte to, čo vás baví s radosťou a nadšením. Ak to budete robiť nasilu a s nechuťou, už to nebude mať efekt. Počúvajte rady skúsených a sledujte ich, snažte sa im priblížiť a tvrdo na sebe pracujte. Nespoliehajte sa len na svoj talent, lebo keď ho nerozvíjate, tak sa vytratí. Choďte za svojím snom vytrvalo a on sa vám splní. Prajem vám veľa športových úspechov, ale tiež nezabúdajte na svoje povinnosti doma, či v škole :-)"
Ďakujeme Anke za rozhovor a želáme všetko dobré v ďalšom či už športovom alebo súkromnom živote.
LK+AD
